Majáky existencie
S majákmi, ktoré tradične prinášali svetlo, nádej, kurz, sa už nestretávame len v bájnych filmových príbehoch. Majákov, ktoré dávajú istotu, že ideme správnym smerom, je v mestách pravdepodobne veľa. Či už ide o vežu kostola, administratívnu budovu, alebo hrad. A jeden taký možno máte aj rovno pod nosom. Vlastne nad nosom. Pred bytovkou.
„Pán sused, s tým svetlom musíme niečo urobiť!“
Nechápavo pozerá mladý pán, čo od neho vrtošivý starký chce.
„No ten bilbord mi každý večer svieti do okien a ja nemôžem zaspať.“
„Aha, no keby sa nevyrúbal javor, ktorý nikomu nezavadzal, svetlo by vás nerušilo.“
Krátky rozhovor sa skončil, no rezonancie, verím, pretrvávali na oboch stranách dlho. Opäť po roku, 20. októbra, si pripomíname majáky existencie, majáky kyslíka, ktoré miznú z dohľadu. Áno, máme na mysli stromy, tých nenahraditeľných producentov životodarného prvku. Ich „podnikanie“ úplne protirečí pahltným biznismenom. No načrtáva Božiu logiku.
Všetko pre druhých, len pre seba nič. Dávam, aby druhý mohol rásť a žiť. Zabúdam na seba a myslím na teba, človeče. Schlaď sa pri mojom kmeni, dobi sa bezplatnou energiou po vyprahnutom týždni, ochutnaj moje plody, ovej sa vejárom pestrofarebných listov, vyrozprávaj mi svoje tajomstvá, započúvaj sa do spevu piniek, ktoré majú koncert na pódiu vetiev, pohojdaj sa na mojich „rukách“, zhlboka sa nadýchni a pokojne si odpočiň. Zastavím blikajúce reklamy. Odoženiem nepriaznivý svetelný smog. Len ma nechaj robiť si svoju prácu. Nič viac od teba nežiadam. Len ma nechaj rásť. A ja sa ti mnohonásobne odmením.
Tak veľa za tak málo. Život za to, že strom necháme „na pokoji“. Nepozdáva sa nám takýto „obchod“? Čo viac chceme?