Šprint je v poslednom období hitom. Odborníci sa zhodujú, že posilňuje kardiovaskulárny systém, buduje svalovú hmotu, zlepšuje fyzičku a, samozrejme, odbúrava tuk. Už len kvôli tomu sa oplatí vyskúšať ho. Nehovoriac o ďalších benefitoch ako napríklad: stihnete nastúpiť do autobusu či električky bez obáv, či vám nepricvakne ruku; získate pochvalu od „výťahových“ kolegov, keď budete prví v kancelárii; stihnete vyzdvihnúť list na pošte, lebo doteraz vám ju vždy zavreli akurát pred nosom. Celkom praktické, no nie? Šprintérske schopnosti oceníte ešte pri jednej dôležitej veci, a to...
Pri štafete ide o preteky družstiev, kde každý jednotlivec absolvuje svoj vymedzený úsek trate. Uplatňuje sa v behu, plávaní, ale i v zimných športoch ako biatlon, beh na lyžiach či rýchlokorčuľovanie. Zvyčajne si členovia družstva odovzdávajú nejaký predmet, najčastejšie je to štafetový kolík. Možno zostaneme príjemne prekvapení správou, že i vo Svätom písme sa vyskytuje štafeta, konkrétne štafetový beh. Jeho priebeh nám opisuje evanjelista Ján.
V labyrinte života sa pridržiavajme buzoly kríža, mapy prikázaní a stanovíšť sviatostí
Určite sa už mnohým z nás stalo, že sme sa ocitli na cudzom mieste a netušili sme, kde sme, kam treba ísť, ktorým smerom sa vydať. Dokonca sme si možno povedali – och, akú mám zlú orientáciu. Niečo podobné sa môže udiať aj v duchovnom živote. Pápež František sa v jednej zo svojich ranných homílií zamýšľal nad rôznymi typmi kresťanov a poslednú kategóriu tvorili kresťania, ktorí nevedia, kam idú. Blúdia, krúžia dokola, až sa to krúženie premieňa na labyrint, z ktorého nevedia vyjsť, lebo im chýba buzola. Sú tulákmi na ceste. Tajomstvo orientačného behu nespočíva v tom, že nás niekto vodí za ručičku. Športovec dostane mapu a buzolu. Podľa nich sa orientuje v teréne, v ktorom však trať nie je vyznačená. Sú umiestnené iba kontrolné stanovištia a na každom z nich musí zaznamenať svoju prítomnosť; že danú kontrolu absolvoval. Obdobne funguje aj duchovný orientačný beh. Náš život i svet je terén. A možno sa v ňom veľakrát strácame, blúdime, tápeme. Žiaden kňaz, rehoľník, ani mama či babka nás totiž nemôže ťahať za ruku (možno v detstve do kostola na svätú omšu). Ani trasa v ňom nie je vyznačená. To by bolo príliš jednoduché a navyše protivilo by sa to Božiemu daru, ktorý voláme sloboda, slobodná vôľa. Ale nezúfajme. Boh nám dal buzolu, mapu a kontrolné stanovištia. O čo ide?
