Po každej prekážke sa vzpriamme
História prekážkového behu síce siaha len do 19. storočia, ale ľudstvo už odnepamäti vie (a má skúsenosť), že beh života je od počiatku poznačený a sťažený rôznorodými prekážkami a úskaliami. Tie nás v napredovaní limitujú, zdržiavajú. Apoštol Pavol v Liste Galaťanom nás chváli: „Dobre ste bežali“ (Gal 5, 7a), ale jedným dychom sa pýta: „Kto vás zadržal, aby ste odporovali pravde?“ (Gal 5, 7b) – a my by sme mohli dodať aj zámeno „čo“.
Raz je to možno ruka, ktorá nás zviedla kliknúť na zvodnú reklamu a koketovať s ňou; niekedy možno noha, ktorá zišla z cesty a vkročila do krčmovej trmy-vrmy; alebo oko, ktoré vykúka spod figového lístia na nemravný film; inokedy zas choroba, čo nás prinútila ležať, a namiesto modlitby či obetovaného utrpenia sme dali priestor hriešnym myšlienkam; možno nás odrovnala smrť blízkeho – to je obzvlášť vysoká prekážka.
Ale mnohokrát to môžu byť aj samotní ľudia, čo nás brzdia, zdržiavajú (ak im to dovolíme). Posmech z účasti na svätej omši či adorácii, úškrny pri prežehnaní sa pred obedom v reštaurácii, žarty kolegov z absolvovania duchovných cvičení či púte, alebo dokonca priame odvádzanie od bežeckej dráhy lákaním (ba priam nútením) na zlo – to všetko môžu byť spomínané prekážky v behu do nebeskej cieľovej rovinky.
Mnohé z nich nezávisia od nás samých, nemáme šancu sa im vyhnúť, ba ani ich eliminovať. Ale čo môžeme, je postaviť sa im zoči-voči; zaujať správny postoj. A ten si môžeme osvojiť (alebo sa aspoň inšpirovať) z disciplíny behu cez prekážky.
Pretekár sa pred prekážkou musí odraziť švihovou nohou dopredu. Nemôže sa zľaknúť. Nemôže zastať. Nemôže trucovať, aby sa prekážka uhla bokom. Musí ju prekonať – a na to sa potrebuje silno odraziť. Po prekážke ostáva mierne zhrbený a vzápätí – ak chce ašpirovať na víťazný stupienok – musí sa rýchlo vzpriamiť a ísť v ústrety – opäť – ďalšej prekážke. Je nevyhnutné, aby zosúladil svoje bežecké schopnosti a techniku zdolávania prekážok a aby pritom po celý čas udržal rytmus.
Čo je pre nás dôležité?
Po prvé: „Neboj sa, veď som s tebou ja“ (Iz 41, 10a). „Nebojže sa, červíček Jakub, chrobáčik Izrael“ (Iz 41, 14). Všelijaké prekážky, zádrhy a takzvané háčiky sú nevyhnutnou súčasťou životného behu, ale nezľaknime sa. Nie sme sami.
Po druhé: „Neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh“ (Iz 41, 10b). Žijeme vo veľkom spoločenstve a to znamená, že mnohí nám sú nesympatickí a nechcú naše víťazstvo, preto sa nám posmievajú a hádžu polená pod nohy. Neobzerajme sa a bežme ďalej. Nedajme sa odradiť.
Po tretie: „Posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou“ (Iz 41, 10c – d). Nespoliehajme sa len na vlastné sily. Nezájdeme ďaleko, ba pôjdeme pomalšie ako slimák. Ale „tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40, 31).
Po štvrté: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý“ (1 Kor 12, 4 – 5). Zosúlaďme svoje tempo, svoje schopnosti s technikou zdolávania prekážok – niekomu možno viac vyhovuje súkromná modlitba, inému modlitby chvál pred Najsvätejšou sviatosťou, ďalší má v obľube „maratón“ posvätných ružencov a onen zas „šprint“ strelných modlitieb. „Toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch“ (1 Kor 12, 11).
A nakoniec: Bežme tak, „aby sme nepostavili prekážku Kristovmu evanjeliu“ (1 Kor 9, 12). V duchu slov pápeža Františka nestavajme barikády, zátarasy, zábrany, múry, ale mosty, aby sme sa spoločnými silami preniesli cez prekážky do cieľa.