Dlhotrvajúca situácia ohľadom pandémia nás zväzuje. Nemôžeme sa slobodne a bez obáv pohybovať, cestovať, navštevovať. No vnútorne máme ostať slobodní a plní nádeje. Ako vzor by nám mohol slúžiť dnešný svätec – svätý Patrik, ktorého 1560. výročie smrti si dnes pripomíname.
Ak ste dnes pozerali priamy prenos svätej omše z Večného mesta, možno aj na vás trochu kontrastne pôsobilo pápežovo ružové rúcho. Svätého Otca máme viac-menej „zaškatuľkovaného“, lepšie zaodetého, do bielej reverendy. No dnes ako posol radosti na Štvrtú pôstnu nedeľu, nedeľu Laetare, celebroval Eucharistiu v ružovom. A keď sledujete kroky Františka, hoci tie fyzické sú zreteľne čoraz bolestnejšie, jeho činy, gestá, slová, úsmevy a žmurknutia svedčia o mladom radostnom duchu.
Hoci bola dogma o neomylnom učiteľskom úrade rímskeho veľkňaza vyhlásená až na Prvom vatikánskom koncile, spisy o neomylnosti sa objavovali už v prvých storočiach. Dvanásteho marca
Habemus papam! Presne pred ôsmimi rokmi sa nám rozbúšili srdcia pri kúdole bieleho dymu a pri slovách oznamujúcich nového pápeža vypovedaných s veľkou úctou, pokorou a bázňou, ale i veľkou radosťou, oduševnením a živým temperamentom. Presne tak by sme mohli definovať aj pontifikát Svätého Otca „z konca sveta“.
Vedecký, technický, digitálny svet ide vpred míľovými krokmi. Ľudské srdcia výrazne zaostávajú. V žití v mieri a pokoji sme stále analfabeti. Jedenásty marec, ako Európsky deň na pamiatku obetí terorizmu, nás vyzýva jednak modliť sa za obete brutálnych útokov, byť blízko pozostalým a ľuďom, ktorých útoky poznačili, a jednak pracovať, nakoľko je to v našich silách a možnostiach, na zastavení tohto hrozného zbytočného krviprelievania – modlime sa a pestujme kultúru života, kultúru mieru, kultúru dialógu.
