Neomylnosť z podstaty vecí
Hoci bola dogma o neomylnom učiteľskom úrade rímskeho veľkňaza vyhlásená až na Prvom vatikánskom koncile, spisy o neomylnosti sa objavovali už v prvých storočiach. Dvanásteho marca
roku 417 zomrel pápež Inocent I. Tým, že bojoval proti bludu pelagianizmu, ktorý popieral dedičný hriech a Božiu milosť pokladal za nepodstatnú na spásu človeka, dostal sa do mnohých sporov.
Preto bola v roku 411 zvolaná do Kartága synoda biskupov, ktorá podporila Inocentovo učenie a potvrdila jeho primát. Pravdepodobne na nej zazneli slávne slová Roma locuta, causa finita (Rím prehovoril, kauza je skončená), ktoré sa tradične pripisujú sv. Augustínovi, ako „predchodca ex cathedra“.
Keď pápež učí „ex cathedra“, učí vo veciach viery a mravov neomylne. Znamená to azda, že je absolútne neomylný? Publikácia Dějiny papežského primátu vysvetľuje, že nie pápež je neomylný zo seba, ale samotná vec, samotná definícia je zo seba nezmeniteľná.
Často sa hovorí – dôveruj, ale preveruj. A väčšinu vecí si v živote treba skutočne overiť, kým ich prijmeme za svoje. No mnohé sú pravdivé a neomylné vo svojej podstate. Určite napríklad poznáme 6 hlavných právd:
1. Boh je len jeden.
2. V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
3. Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil.
4. Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.
5. Duša človeka je nesmrteľná.
6. Milosť Božia je na spásu potrebná.
Nepochybujme o skutočnostiach, ktoré majú svoj základ i cieľ v jedinej Pravde, ku ktorej všetci smerujeme.