Kreslené postavičky, bublinky, krátke vety, dokonca len citoslovcia či tri bodky – a živý, pútavý príbeh je na svete. Menej je niekedy viac, ako sa vraví.
Pred časom som si zháňala pokladničku. Najprv som chcela štýlovú, neokukanú; jednoducho nejaký dizajnérsky vydarený kúsok. Nakoniec zvíťazila klasika. Z vrchnej police na mňa hľadelo zaguľatené prasiatko s pekným nápisom. Aspoň že nebolo ružové. Doma som vhodila pár mincí. Prasiatko „začerkotalo“. Keď sa vrátim z nákupu, zvyknem doň vhodiť výdavok. Páči sa mi jednak zvuk, no najmä si predstavujem, ako usporené mince zužitkujem – alebo či vôbec.
Ďakujem. Jedno z prvých „čarovných“ slovíčok, ktoré nás rodičia učili. Ako trápne sme sa cítili, keď nás neustále kontrolovali, či sme poďakovali za darček, hračku, lízanku v obchode. Postupom času a rokov sa zdalo, že prax vďačnosti máme dostatočne osvojenú, a dnes to vyzerá, akoby vďačnosť vypadla – zo slovníka i zo života. Nezabúdajme, že slovo vypadne z lexikografických príručiek vtedy, ak sa prestane medzi ľuďmi používať. Vráťme vďačnosti jej lukratívne miesto.