Aby bolo prasiatko plné, ale neprasklo
Pred časom som si zháňala pokladničku. Najprv som chcela štýlovú, neokukanú; jednoducho nejaký dizajnérsky vydarený kúsok. Nakoniec zvíťazila klasika. Z vrchnej police na mňa hľadelo zaguľatené prasiatko s pekným nápisom. Aspoň že nebolo ružové. Doma som vhodila pár mincí. Prasiatko „začerkotalo“. Keď sa vrátim z nákupu, zvyknem doň vhodiť výdavok. Páči sa mi jednak zvuk, no najmä si predstavujem, ako usporené mince zužitkujem – alebo či vôbec.
Sporenie a investovanie, úvery a dary – večná téma v rodinnom kruhu i spoločenských kruhoch odnepamäti. Sporenie má dokonca svoj deň – Svetový deň sporenia si pripomíname 31. októbra. Nechcem dávať „praktické“ tipy, rady a návody na hospodárenie s peniazmi. To je parketa ekonómov a finančníkov, no faktom je, že prehliadať „prasiatko“ nie je múdre.
Keď Boh stvoril všetko z ničoho, človeka určil za správcu vecí, nie za vlastníka. Dal nám príkaz strážiť a zveľaďovať hmotné dobrá. Ježiš pri spore o dani cisárovi zase jasne vyzýva: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Vôbec – tušili ste, že vyše 2 300 veršov v Biblii sa týka majetku, peňazí, vlastníctva, spravovania?
Okrem iného spomína vdovu, ktorá oproti majetnejším boháčom dala všetko, čo mala, „celé svoje živobytie“ (Mk 12, 44); taktiež spomína mladíka, ktorého premohol smútok, keď ho Ježiš vyzval rozdať majetok (porov. Mt 19, 16 – 22); lebo Ježiš to s ťavou a uchom ihly myslel vážne (porov. Mt 19, 24).
Ako potom sporiť? Na prvý pohľad sa zdá, že ide o nezlučiteľnú dvojicu. Ale skutočne iba na pohľad. Ježiš totiž nepovedal: blahoslavení chudobní vo vrecku, lebo oni budú v nebi. Ale: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).
A tu sa dostávame k titulku článku. Plniť prasiatko, sporiť, myslieť na rezervy a budúcnosť – je dobré a správne. Len treba dať pozor, aby to prasiatko neprasklo. Aby sme boli schopní a ochotní sa s láskou podeliť o nadbytok. To, čo má človek vnútri svojho srdca, sa odzrkadľuje nielen v tom prasknutom prasiatku, ale aj v jeho dome, veciach i postojoch.
Ruku na srdce – koľko nepotrebných vecí skladujeme, a pritom by mohli slúžiť iným?! Ak hromadím vnútri, hromadím aj navonok. Ak prasiatko praskne, mince sa rozkotúľajú kade-tade. Jednoducho jeho kapacita sa raz vyčerpá.
Zoberme si z neho príklad. Čím človek viacej má, viacej chce. Ale viac radosti mu to neprinesie. Zvyčajne sa len stáva čoraz závislejším od peňazí a majetku. Ak som ochotný sa podeliť, uvoľním priestor ďalšiemu sporeniu, aby som opäť mohol v charaktere porásť.
Neutrácajme na zbytočnosti, ktorých máme plné škatule, ani nehromaďme „tehličky“, aby sme sa mohli chváliť. Priznajme, že v prvom rade patrí všetko Bohu. A my sme správcami, ktorí majú s vlastníctvom múdro nakladať. Boh to od nás očakáva.
Koľko z prasiatka dáme Bohu (a blížnym) a koľko si necháme?