„O tretej pros o moje milosrdenstvo zvlášť pre hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa zahĺb do môjho umučenia, rozjímaj najmä o mojej opustenosti vo chvíli zomierania. Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet“ (Denníček 1320).
„Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove. Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“
Radostná správa
Správy, obzvlášť tie prekvapivé, nad ktorými visí otáznik, nás uvádzajú do pohybu. Hýbu nami. Rovnako sa to deje v dnešnom evanjeliu. Mária Magdaléna po tom, čo zočí odvalený kameň, beží k učeníkom. Všimnime si, že ju nepohýna zvedavosť nakuknúť do hrobu, nechce byť prvá, kto odhalí tajomstvo veľkonočného rána. To prvenstvo patrí Petrovi, ktorého si Kristus vybral. A tak uteká k nemu zvestovať mu túto zmenu. Peter a Ján po vypočutí správy bežia k hrobu. Náhlia sa, hoci ešte nechápu.
My už chápeme. My už vieme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Uvádza nás táto správa do pohybu? Za kým dnes pobežíme a oznámime mu radostnú zvesť, že most medzi Bohom a človekom je otvorený vďaka Kristovmu zmŕtvychvstaniu?
