Decibely svedomia
2, 4, 8, 16,...
3, 12, 21, 30,...
(Ne)obľúbené číselné, farebné, obrázkové či iné logické rady. Uvedené číselné rady by mali byť malinou. Skúste sa však pozrieť na tento:
Dýchanie, chladnička, kamión, fén, policajná siréna, ohňostroj,...
Šepkárom môžu byť pre vás titulky.
Čo by ste teda označili za hlučnejšie než ohňostroj či výbuch delostreleckého granátu, ktorých decibely sú porovnateľné?
Ja by som dopísala – ticho.
Ticho pred búrkou. Poznáme to. Cítime čosi v povetrí. Niečo, čo poriadne zarachotí. Už samotné neisté ticho nás dokáže natoľko znepokojiť, že nie sme schopní pracovať, sústrediť sa, modliť sa.
Ticho chudoby. Tá má také decibely, hoci mlčí. Nevládna, zryhovaná ruka naťahujúca sa za omrvinkou chleba je výkrikom do tvojho komfortu.
Ticho zničeného mesta. Keď neostane kameň na kameni. Silné volanie po spravodlivosti, náprave, pomoci, znovuobnovení. Po pokoji, mieri.
Ticho svedomia. Koľko minút denne strávite v tichu? Bez hudby, televízora, videí, rozhovoru. Nehučí okolo nás stále čosi? Azda sa bojíme, že naše svedomie sa zaradí na posledné miesto uvedeného radu? Že preskočí aj decibely všetkých domácich spotrebičov, pesničiek, hluku z ulíc? Počúvajme výkriky ticha. A konajme podľa neho.
Upokoj sa. Netráp sa. Odpusti. Požehnaj. Miluj.
Akékoľvek ticho je tým najhlučnejším na rebríčku decibelov. Aj keď je to pokojné ticho, keď sme si dali do poriadku všetky vzťahy. To hrajú teraz decibely lásky. Lásky Boha k nám, našej lásky k nemu i k blížnym. A tie sa počúvajú tak dobre. To sú lahodné tóny. Súzvuk duší a sŕdc.
Ak ich chceme zažiť, musíme obmedziť rušivé zvuky – od nepekných slov až po poslednú zášť, ktorú v sebe nosíme. Dajme sa unášať rytmom na decibeloch lásky nielen dnes, keď si pripomíname deň uvedomenia si hluku, ale každý deň si vyhraďme aspoň pár chvíľ na tiché vlny.