Dobiedzavá i pokorná
Žena. Neodbytná, dobiedzavá, vytrvalá, trpezlivá, pokorná, nástojčivá, vytrvalá, dolípavá – vie byť obzvlášť, keď od muža niečo chce. A s dôverou, ba rovno neochvejnou istotou pristupuje k nemu, že dostane, čo si zaumienila. Možno taký postoj by mala zaujať aj v modlitbe, vo vzťahu k Bohu. Prvý marcový piatok je venovaný práve téme modlitieb žien.
Sľub
V Prvej knihe Samuelovej nachádzame úžasný príklad modlitby. Anna, matka neskoršieho sudcu Samuela, bola neplodná. „Jej sokyňa ju neprestajne urážala a roztrpčovala, pretože Pán jej uzavrel lono“ (1 Sam 1, 6). Sväté písmo dodáva, že urážky boli také kruté, až Annu každý rok privádzali k slzám. No nijak sa nemstila. Neodplácala sa zlým za zlé. Tragédia jej neplodnosti a smútku ju priviedla do chrámu pred Pána, kde sa z hĺbky duše modlila a plakala. A dala Pánovi sľub, že ak jej daruje potomka, ona mu ho daruje naspäť v zasvätení do Pánovej služby. A Pán ju vypočul.
Možno by sme mohli pochybovať o Anninej modlitbe. Často to počúvame, že Boh nie je automat. Nefunguje na mince. Ale na úprimnosť, oddanosť a dôveru áno. Anna sľúbila, že nebude svojmu synovi prekážkou na jeho ceste zasvätenia. Po narodení syna Samuela predniesla Bohu nádherný chválospev a po oddojčení dala syna do Pánovej služby, ako sľúbila.
Ako často ja zabúdam na svoj sľub Pánovi?
Dodajme aj postoj Elkána, Anninho muža: „... zarmútený, lebo Annu miloval, hoci jej Pán uzavrel lono“ (1 Sam 1, 5). Dve silné emócie, city: spoločný smútok a veľká láska.
Pane, prosíme ťa, posilňuj manželov, ktorí trpia bezdetnosťou, aby svoj kríž niesli spoločne a neochabovali vo vzájomnej láske.
Vytrvalosť a dôvera
Ďalší skvelý príklad vytrvalosti a dôvery nachádzame v Novom zákone u ženy, ktorá bola chorá. Dvanásť rokov trpela na krvotok. Aká nesmierna potupa pre ženu. Akoby stratila svoju ženskosť, čo okrem fyzických útrap spôsobovalo aj duševný bôľ. Evanjelista Lukáš hovorí, že oslovila mnohých lekárov, minula všetky svoje úspory, no nič nepomohlo. Nevzdala sa. Dopočula sa o Ježišovi a v kráčajúcom dave urobila priam čosi škandalózne. Dotkla sa jeho odevu. V totálnej odovzdanosti a dôvere, že bude zdravá. Pokorná padla na zem pred Ježiša a povedala mu celú pravdu o sebe. A Ježišova reakcia? „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ (Mk 5, 34).
Ako dlho trvá tvoja choroba, drahá Božia dcéra? Deň, dva, mesiac, rok? Žena z evanjelia sa nevzdávala ani po 12 rokoch. Po všetkých neúspešných ľudských možnostiach liečby sa obrátila na Ježiša. My už Ježiša poznáme, dokonca s ním máme vzťah, blízky vzťah. Povedzme mu celú pravdu o sebe. Nič netajme, nehanbime sa vyjadriť všetko, čo nás trápi. Ježiš je tu. A chce nám pomôcť.
Dodajme postoj apoštolov, najbližších spolupracovníkov Krista. Absolútne nechápali, ako sa môže Ježiš pýtať, kto sa ho dotkol, keď tam bola masa ľudí, tlačenica z každej strany. Nerozumeli jeho zázrakom. Ani dnes možno nerozumejú – a ani my sami, ako koná v našich životoch. Pán však vraví, že „moje myšlienky nie sú vaše myšlienky“ (Iz 55, 8).
Pane, prosíme ťa, posilňuj všetky ženy v ich chorobe, vo vytrvalosti, aby neochabovali, a v nádeji, že ty si nad ich problémami.
Poníženosť
V Matúšovom evanjeliu nachádzame ženu – „klasickú“, neodbytnú, ktorá neodíde, pokým nedosiahne, čo chce, napriek prekážkam. Ježiš – Žid. Ona – pohanka. Dialóg otvára ona. Kričí, volá z plného hrdla: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15, 22). Pohanka – a vytušila zlého ducha; i Krista, ktorý jediný má moc nad ním. A Ježiš? „Neodpovedal ani slovo“ (Mt 15, 23). Dnešným slovníkom – ignoroval jej volanie. Na naliehanie apoštolov zdôraznil, že on prišiel len k Židom, izraelskému národu. Na to akoby žena nedbala. Klania sa mu a prosí o pomoc. A na to do tretice Ježišova reakcia: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15, 26). Pohanov v tých časoch často prirovnávali k psom. Žena veľmi dobre rozumela Ježišovým slovám. Neurazila sa, nedala sa odradiť. Pokorne žiadala pomoc. Po troch negatívnych reakciách ju Ježiš chváli za veľkú vieru a uzdravuje jej dcéru.
Nádherný príklad pokory, poníženosti, vytrvalosti a súcitu a solidárnosti s druhými. Žena prosila nie za seba, ale za svoju dcéru. A pritom sama zažila trojnásobné odmietnutie. Akú obetu sme schopní priniesť za druhých? Čo sme ochotní vytrpieť? Obstojíme v čase skúšok? Skúšky nie sú nato, aby nám Ježiš dokázal, akí sme slabí, ale aby posilnil našu vieru, aby nás vyburcoval do totálnej dôvery, aby sme ho „otravovali“ našimi modlitbami čoraz viac.
Pane, prosíme ťa, posilňuj všetky ženy a matky, ktoré sa k tebe utiekajú s prosbami za svoje deti i deti sveta.
Nezabudnime, že modlitba je dialóg. Povedzme celú pravdu a nechajme prehovoriť Pána. On má pre nás trojakú odpoveď:
Dám ti to.
Dám ti to, ale nie hneď.
Mám pre teba niečo lepšie.