Jupííí! Hurááá! Yesss! JJ (jo jo)! Prázdniny po namáhavom roku, poznačenom online vzdelávaním so všetkými možnými aj nemožnými úskaliami, sú konečne tu. Tradične sa dva letné mesiace spájajú s ničnerobením, oddychom, spánkom, relaxom, slobodou, voľnosťou, ba nudou. Lenže prázdniny neznamenajú prázdne dni. Keď koncom školského roka žiakom blahoželáme k vysvedčeniu, zvyčajne pridáme i želanie pekných prázdnin, plných zážitkov, výletov, dobrodružstiev, nových priateľstiev, radosti... A tak by sa prázdniny mali volať radšej plniny.
„Zdá sa, že zem, náš domov, sa čoraz viac premieňa na obrovskú skládku smetí. Na mnohých miestach planéty starší ľudia s nostalgiou spomínajú na krajinu minulých čias, ktorá je dnes zaplavená odpadkami“ (LS, 21).
Minulé leto po uvoľnení opatrení sme navštívili milý malý obchodík, učupený v úzkej staromestskej uličke, z ktorého sa potichučky, ale intenzívne rozlievala medová lavína. Vtiahla nás dovnútra. Po krátkom okukaní sortimentu nás zas zaplavila lavína vysvetľovania predajcu, ako sa na domácej farme venujú včelám, aké workshopy pripravujú, aké majú produkty. Po „prednáške“ došlo na slovo odpad, ktorý u nich nevzniká. Robia z neho všakovaké sviečky. „Takže zero waste,“ podotkla som. Predajca sa schuti zasmial a povedal: „Moji rodičia ani netušia, čo je zero waste. Je to v nich, že nič nesmie vyjsť nazmar.“
