S prilbou do kostola
V Božom odeve s pohotovými topánkami pokloňme sa pred Kráľom. Klobúk dole.
Klobúk dole. Slovný zvrat, ktorým metaforicky vyjadrujeme uznanie, pochvalu, ocenenie. Páni však v minulosti toto gesto praktizovali explicitne a dosť často – na znak úcty. A hoci sa dnes klobúky samy osebe nosia minimálne, iné pokrievky hlavy sú celkom obľúbené. V lete slamenáky, šiltovky, sombrerá; v zime zas ušianky, baranice. Na šport sú typické cyklistické či lyžiarske prilby.
Jedno majú spoločné – funkciu. Chránia hlavu pred úpalom, (po)(s)pálením kože; chladom, vetrom; pádom či úrazom. V minulosti bola prilba neodmysliteľnou súčasťou brnenia rytiera.
Nech prídeme do kostola akýmkoľvek dopravným prostriedkom (motorkou, bicyklom, kolobežkou) a v akomkoľvek období, zložme klobúky, čiapky, prilby. Pokloňme sa pred Kráľom a nasaďme si – podľa Listu Efezanom – prilbu spásy.
Aj keď rytierske súboje už dávno vymizli, neznamená, že je bojov mene. Akurát sa neodohrávajú v teréne, ale v hlave, v mysli, v myšlienkach. Koľkokrát sa pristihneme pri tom, že počas kázne v horšom prípade upratujeme, rekonštruujeme, varíme, plánujeme dovolenku, chystáme deťom desiatu, kontrolujeme diár; v ešte horšom prípade kritizujeme, posudzujeme, ironizujeme, znevažujeme; v ešte horšom prípade prepadneme sebaľútosti, pocitom viny, pocitom, že nám Boh nemôže odpustiť, že naše hriechy sú väčšie ako jeho milosrdenstvo.
Práve pre tieto boje si potrebujeme nasadiť prilbu spásy. Spása – večný život s Bohom. Ži s Bohom už tu, v pozemskom živote. Spása – večný život v spoločenstve ostatných s Bohom. Tvor spoločenstvo s blízkymi i vzdialenejšími a cudzími už tu na zemi. Spása – večný život vďaka milosrdenstvu láskavého Otca. Neunúvaj sa prosiť o odpustenie a milosrdenstvo už teraz.
A nebojte sa, takáto prilba vám frizúru nepokazí. Naopak, pomôže vám učesať vaše myšlienky, aby ste boli stále blízko pri Bohu.
(Ilustračná snímka: RS)