Piatok utrpenia Pána
Dnes svet mlčí. Akými slovami sa prihovoriť? Dnes sa len chcem s vami podeliť o dve veci z veľkopiatkových obradov.
Tma hrobu
Po skončení som popodišla bližšie k Božiemu hrobu. Dívala som sa. Mlčky. Toto je posledný kríž, ktorým musíme prejsť. To sú posledné dvere k Ježišovi. Realita tmavého, opusteného, zabudnutého. Doteraz som vždy v chrámoch videla ozdobený Boží hrob. Biele plachty, závoje, stuhy, kvety. Až umelecké diela. Tento dnešný bol presný opak. Nič z vymenovaných okrás. Studený, tmavý, jednoduchý, obnažený. Len mŕtve telo. Dívala som sa realite do očí. Bez príkras. Koniec nádeje?
Ježišov hlas
Po pár okamihoch prišli k Božiemu hrobu – k soche mŕtveho Ježiša – dvaja malí chlapci. Kľakli si, dotýkali sa sochy, chceli ju vziať za ruku a volali: Ježiško, vstávaj. Ježiško, vstaň. Keď nebudeme ako deti, nevojdeme do nebeského kráľovstva. Mať vieru ako deti. Hoc malú ako horčičné zrnko. Hrob nie je koniec. Smrť nemá posledné slovo. Po nej príde večné dejstvo. Ak dnes tápeme v tme, ak dnes nevieme, čo povedať, volajme: Ježišu, vstávaj. Ježišu, vstaň. Kto verí v Ježiša, bude žiť, aj keď zomrie. A potom Kristus zvolá: Dieťa moje, Anna, Peter, Rút, Matej... vstaň. A už nás nič neodlúči od seba.