Šťastný princ
Večne živé, nadčasové, pravdivé, poučné, krásne, stále vyhľadávané. Pre deti i dospelých. Rozprávky. Mnohé máme tak hlboko zakorenené v pamäti i v srdci, že by sme ich vyrozprávali lepšie ako možno terajšie mladšie generácie. A mnohé sú nepoznané, a pritom sú „oscarovsky“ dobré. Princ na prepychovom a zlatom vydláždenom zámku. Poväčšine šťastný, bezstarostný, „so svojou tanečnicou“, až kým nepomreli. Záver takmer každej rozprávky v sekcii o princoch a princeznách. V prípade „oscarovského“ princa však len začiatok.
Táto rozprávka ponúka akoby pokračovanie. Po smrti princa postavili jeho sochu – vyzdobenú zlatom a drahokamami – na vysoký piedestál v meste. Odtiaľ sa díval na biedu a núdzu ľudí – a nestačil sa čudovať.
Za celý svoj život za vysokými múrmi nič z reálneho života nevidel, ani nezažil. Lastovičiak, ktorý zabudol na zimu odletieť, sa uhniezdil pod sochou princa. A na jeho želanie ho postupne „rozoberal“ a drahokamami pomáhal a potešoval. Prišla krutá zima a lastovičiak od chladu a únavy padol mŕtvy k nohám sochy a olovené srdce princa sa rozdvojilo. Tí, čo sa obetovali pre dobro druhých, skončili na smetisku.
Povieme si – smutný začiatok, no ešte tragickejší koniec. Koľkí v celej histórii ľudstva dali svoj život – a to nielen za priateľov, ale i za celkom neznámych ľudí, za cudzincov, dokonca za nepriateľov. Rok 2019 si pamätá toľko jazier sĺz a potokov krvi obetí a mučeníkov ako žiadny rok predtým. Na koľkých si dokážeme spomenúť? Koľko mien vieme vymenovať? Neostali tí obetaví a horliví Kristovi učeníci, ktorí dali všetko, čo mali – sám život, na smetiskách našej pamäti, pamäti národa i sveta?
S veľkou pravdepodobnosťou nás čaká podobný koniec. Ale je to koniec len prvého dejstva. Druhé dejstvo sa odohráva už v národe nebešťanov vo večnej blaženosti. Pánov anjel princa aj lastovičiaka na rozkaz Boha odniesol do raja, do mesta zo zlata. Lebo v Božej pamäti sú zapísané všetky naše skutky.
Nemusíme sa hádzať do strely a takto „hrdinsky“ zachrániť niekomu život. Byť hrdinom dennodenne v malých, všedných, stereotypných či nepríjemných situáciách je niekedy omnoho náročnejšie. Tak či onak – nezažijeme pochvalu, ocenenie, uznanie, vyznamenanie. Lebo ľudská pamäť si pamätá, čo chce; no v Božej pamäti je všetko a nič sa tam nestratí.
Tak preskočme múry svojho komfortu, hľaďme na realitu s otvorenými očami a so srdcom dokorán pripraveným objať svet i „smetisko“, aby nás potom objal milosrdný Boh.