Zakorenení alebo – nelámme palicu nad nikým
Teším sa na každú novú jar, keď po dlhej zime zakvitne a rozvonia aj náš balkón. Okolo marca-apríla s nadšením zasadím množstvo byliniek i pestrofarebných kvetov. Taká malá botanická záhrada. Pravidelné polievanie, prihnojovanie i ošetrovanie až do jesenných mesiacov je samozrejmosťou. S príchodom mrazov sa opäť „zosmutnieva“. Priznám sa, jeden muškát – vzhľadom na to, že mal ešte zelené listy, ale nemala som ho kam premiestniť – som nechala v kúte na balkóne.
„Koľko vydrží, toľko vydrží, potom ho vyhodíme.“ A nechala som ho napospas zime. Štyri zimné mesiace – sám, v zabudnutí, v kúte, bez vody, bez živín, bez slova odolával náporom mrazov, štipľavého vetra a sem-tam aj striebristých vločiek. Občas som naň mrkla a len pokrútila hlavou. „Nie a nie vykapať.“ Asi má tuhý koreň. Nielenže nevykapal, ale dokonca sa rozbujnel a teraz je najkrajší zo všetkých. Žiaden iný nemá toľko púčikov a veľkých kvetov ako on. Zakaždým, keď sa naň pozerám, chválim dobrého Otca a ďakujem za jeho milosrdenstvo i ďalšiu životnú lekciu. A teraz má muškát čestné miesto.
Niekedy sme my ľudia presne ako ten muškát. Darí sa nám, sme „pekní“, vzájomne si pomáhame a potešujeme sa. V kritických chvíľach sa však ocitáme na okraji záujmu; alebo naopak – my odsúvame bokom druhých. „Teraz nie, teraz nie je pre mňa príjemné a pohodlné sa o teba starať, teraz si pomôž sám.“ Ľudský chlad, ľahostajnosť, nevšímavosť; periféria. A my zlomíme nad blížnym palicu (alebo on nad nami). To však nie je koniec.
Po mrazivých dňoch prebleskujú slnečné lúče a my zakvitáme, rastieme, o čosi silnejší, pevnejší. Lebo Božie milosrdenstvo preniká každú tmavú škáročku srdca i mysle. Vstupuje do nepreniknuteľných útrob nášho vnútra. Roztápa mrazivé myšlienky i pocity. Privádza nás na svetlo, zaleje nás potrebnými Božími živinami. A z odľahlej periférie nás stavia do centra, na vznešený trón. Nevyhnutné však je – ako v prípade muškátu – mať dobrý koreň. Len s pevným zaštepením do viniča, ktorým je Kristus, obstojíme a ustojíme ťažké chvíle.
Nelámme palicu ani nad sebou samými, ani nad druhými. Lebo korene nevidieť. Ľahko sa môže stať, že popri „rajskom muškáte“ budeme len „nepatrným steblom trávy“.