Najkrajší epitaf
Sme na konci. Na konci Pôstneho obdobia, na konci života. Piatok Veľkého týždňa. Veľký piatok. Smrť sa stala realitou. Ježiš naklonil hlavu a odovzdal ducha. A raz ho odovzdáme aj my.
Smrť. To sú dvere, ktoré sa bojíme otvoriť, ktorými nechceme prejsť, ktoré by sme najradšej zamkli a zapečatili. To je ten najťažší kríž, ktorý musíme niesť, ak chceme nasledovať Ježiša a kráčať v jeho šľapajach. Smrť je nezvratná, neodvolateľná. Nemožno sa jej vyhnúť, nemožno pred ňou uniknúť, nemožno ju obísť. Nemožno pred ňou zatvárať oči v naivnej predstave, že nejestvuje, že je ďaleko, že sa nás netýka.
Týka sa nás viac, ako si myslíme. Práve dnes zomrel náš Majster, Stvoriteľ a Vykupiteľ, Pán, ktorý ťa zavolal po mene, ktorý ti adresoval výzvu poď za mnou. Áno, poď za mnou znamená až pod kríž, až na kríž, až na smrť. Ako? Jedine z lásky a s láskou.
„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). To je ten najkrajší epitaf. Ježiš nás miloval do krajnosti, do maximálnej možnej miery. Z lásky vydal seba samého a jeho smrť dala našej smrti nový rozmer. Smrť sa tak stala koncom, ale len prvého dejstva. Vydobyla nám totiž život, večný život; to druhé dejstvo, ktoré nemá konca; kde je večné standing ovation nebeských chórov.
Ak tam chceme patriť, je nevyhnutné prejsť bránou smrti. Modlime sa za svoju chvíľu odchodu. Nevieme ani dňa, ani hodiny. Ale vieme, že nás Otec čaká s otvorenou náručou, aby nás privítal DOMA.