Každé meno zaznelo
Sme čoraz bližšie. Utorok Veľkého týždňa. A učeníci z evanjelia nás nútia zamyslieť sa. Ďalšia časť pôstnej dekády o ľudskom živote hovorí o priateľstve i zrade.
Hostiny a spoločné stretnutia pri slávnostnom stole bývajú zväčša príjemné. Na významné udalosti si obvykle pozývame rodinu a blízkych priateľov, s ktorými sa dôverne poznáme a rozumieme si – ako sa vraví – aj bez slov.
Aj Ježiš rád stoloval – nielen s Dvanástimi. Ale Posledná večera bola výslovne v tomto úzkom kruhu. Pán a dvanásť apoštolov, ktorých si vyvolil. Jeho najbližší spolupracovníci, priatelia. A večera sa stala svedkom predpovedaného utrpenia.
„Pane, kto je to?“ (Jn 13, 25). Kto ťa zradí? Otázka, pri ktorej by sme asi veľmi tŕpli, či nezaznie naše meno. Nezaznelo.
Skutočne nezaznelo?
Keď vymieňame silu modlitby za silu amuletov – nezrádzame?
Keď skrývame identitu kresťana pod kabát – nezrádzame?
Keď odvraciame tvár od núdzneho – nezrádzame?
Keď sa nepriznávame k Majstrovi prežehnaním sa pred jedlom v reštaurácii – nezrádzame?
Keď vymieňame osobného Boha za neosobných bôžikov – nezrádzame?
Možno naše meno nezaznelo pri Poslednej večeri. No – čo je horšie – zaznieva pri každom hriechu, ktorým sa odvraciame od Pána Ježiša a namiesto svetla si volíme tmu.
Spytujme si dnes svedomie a prosme o silu byť milovaným učeníkom, ktorý v čase krízy ostane pod krížom, a nie zutekaným zradcom.