Na skrývačku s Emanuelom
Do svätej betlehemskej noci zazvonil tichý plač novonarodeného Božieho Syna a nebeské chóry zaspievali Sláva Bohu na výsostiach. Ďalšia časť poslednej pôstnej dekády, zameranej na ľudský život, nás prenesie v čase do Vianoc – venuje sa tajomnej chvíli narodenia.
Pred časom som na sociálnej sieti zachytila obrázok ženy, vedľa ktorej bola v bublinke hlavička bábätka, s textom: Pôrod je jediné rande naslepo, keď zaručene stretneš lásku svojho života (na celý život).
Najväčšia láska (nielen pre Pannu Máriu) prišla pred dvetisíc rokmi. Narodil sa Emanuel, ktorého predpovedali proroci. Emanuel, ktorý je stále s nami, pri nás, vedľa nás, v nás. Pred ktorým sa neschováš. Preniká každú tvoju bunku, vidí do tých najtajomnejších zákutí tvojho vnútra, tam, kde si nikdy nikoho nepustil; chce obmyť to, čo skrývaš, za čo sa hanbíš; chce ťa naplniť láskou ten, ktorý je sám Láska; ten, ktorý ťa nikdy neopustí.
Všimli ste si, že Matúšovo evanjelium je rámcované práve prísľubom neustálej Božej prítomnosti? Začína sa Emanuelom (v preklade Boh s nami) a poslednú 28. kapitolu Ježiš ukončuje uistením „ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Poďakujme dnes – hoci si nemôžeme pamätať ani chvíľu, ani okolnosti nášho narodenia – za život, v ktorom Emanuel neprestajne pôsobí, aj keď ho často nevidíme, nepočujeme, necítime. Aj keď sa náš život niekedy podobá schovávačke – raz sa skrývam pred Bohom ja, raz sa skrýva on – Boh je vždy verný a to, čo sľúbil, nikdy neporuší.
On je Emanuel. Ten istý v jasliach, ten istý v loďke tvojho života počas búrky, ten istý na kríži. On jednoducho je.