Človek už v lone matky patrí Bohu
O deväť mesiacov sú Vianoce. O deväť mesiacov sa narodí Spasiteľ, Kristus Pán. Čudujete sa, čo mi to dnes napadlo? Slávime Zvestovanie Pána, keď prišiel anjel Gabriel k Panne Márii a oznámil jej, že počala z Ducha Svätého; že je mamou. Ďalšia časť poslednej pôstnej dekády sa zameriava na kultúru života, kultúru počatia, o ktorej často evanjelizoval Ján Pavol II.
V jedných večerných februárových správach som zachytila šot z vedeckého strediska, ktoré vysielalo robotický prieskumník na Mars. Po jeho úspešnom pristátí nastala v stredisku veľká radosť, obrovský potlesk, vedci sa usmievali, vzájomne si gratulovali, potľapkávali sa po pleci. Iste, ide predsa o veľkú vec. Boh dáva talenty a zručnosti a je dobré a správne, že ich využívame.
No jedným dychom som ostala rozmýšľať, čím to je, že novoobjavenú drobnú škvrnku na povrchu inej – skutočne veľmi vzdialenej planéty považujeme za zázrak, za známky života, za dôkaz existencie, a „škvrnu“, bezprostredne blízku, v lone matky pokladáme za „útočníka“, narušiteľa, chybu, omyl prírody, banalitu; len nie za dar, za život, za človeka, ktorého už v matkinom tele Stvoriteľ tvaruje svojimi rukami, pozná počet vlasov, ktoré bude mať, i počet dní, ktoré prežije, a jeho život je zapísaný v Božej knihe. Od momentu počatia človek patrí Bohu.
V Druhej knihe Machabejcov matka siedmich synov hovorí: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí...“ (2 Mach 7, 22 – 23).
Hoci človek – muž a žena spolupracujú s Bohom na novom živote, nie oni dávajú embryu vznik, nie oni doň vdýchli dych života. Ale Boh, Stvoriteľ, Pôvodca, Autor, ktorý je Život sám. Preto len on jediný má právo život nielen dať, ale i vziať.
Bojujme za tých, ktorí sa ešte brániť nemôžu. Buďme hlasom tých, ktorí ešte nemajú hlas a nemôžu hovoriť. Premieňajme zmýšľanie: dieťa je na ceste, budeme mať dieťa, budeme rodičmi – na: dieťa už je, už máme dieťa, už som matka, už som otec; dieťa ešte nevidno, ale ono už je, už žije, len sa vyvíja v matkinom lone, aby mohlo prísť na svet.
Pestujme kultúru života, kultúru živého plodu, živého dieťaťa pod srdcom matky, kultúru starostlivého lona, ktoré prijíma najvzácnejší dar. Strážme tento poklad ako oko v hlave. Nezabúdajme, že my všetci, ktorí uvažujeme nad touto témou, sme sa už narodili a sformovali v originálnu, nenapodobiteľnú bytosť, v ktorej má Boh svoje zaľúbenie. Rovnaké zaľúbenie má aj v tej „škvrnke“.
Nesiahajme na to, čo nám nepatrí. Ani na mňa, ani na teba – ty, milé Božie dieťa, ktorý čítaš tieto riadky – nikto nesiahol. Možno nikto netlieskal, keď sa dozvedeli o tvojom počatí; možno nikto tvojej mame negratuloval; možno samotní rodičia ostali otrasení správou o tvojom živote; možno sa báli, lebo si bol prvý; možno sa báli, lebo si bol piaty, možno... ale Boh ťa chcel. A žiješ. Pomáhaj mu v pestovaní života.
Teš sa, keď sa dozvieš o novom počatom dieťati, tlieskaj Bohu na chválu, gratuluj rodičom, potľapkaj „novopečeného“ otca po pleci a povzbuď ho, aby bol starostlivým ochrancom a vodcom pre svoje dieťa, modli sa za matku a nového človeka.
Prežiarme noc strachu a egoizmu hviezdami života a dovoľme im uzrieť svetlo dňa.