Chcem stáť po ľavici alebo po pravici?
„Nesúďte, aby ste neboli súdení. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Mt 7, 1. 3). Ďalšia časť pôstneho seriálu Ako prežiť pôst ľahšie nás nabáda pozerať na druhých v pozitívnom svetle.
Občas si pozriem, čo je „nové“ na známej sociálnej sieti. V jednej skupine bol pred časom príspevok od chlapíka, ktorý sa pýtal, či už rastú snežienky. Zaujalo ma vysoké číslo komentárov. Zo zaujímavosti som ich otvorila. Okrem niekoľkých krásnych „pokorných“ fotiek ma udivilo množstvo „odsudzujúcich“ postov typu: netrhajte ich, neopovážte sa ich trhať, nesmú sa trhať, nesiahajte na ne, nesmiete si ich natrhať a zobrať domov, neničte prírodu a podobne.
Dôsledkom prvého hriechu je, že na druhých pozeráme hneď negatívne. Otázka na sociálnej sieti bola prostá: Rastú už snežienky? Nič viac. A asi na pár výnimiek ľudí, ktorí pridali snežienkovú fotku, si všetci ostatní predstavili chlapíka, ktorý asi schválne chodí po lese, aby mohol biele závoje kynožiť.
Nikto sa nespýtal, či to nie je náhodou umelec, ktorý chce pokorné biele hlávky dostať na plátno;
nikto sa nespýtal, či to nie je náhodou fotograf, ktorý chce svoje malé deti odfotiť s malými snežienkami;
nikto sa nespýtal, či to nie je náhodou učiteľ, ktorý chce povzbudiť žiakov, aby šli s rodičmi na výlet a urobili o snežienkach spoločný projekt;
nikto sa nespýtal, či to nie je náhodou študent botaniky, ktorý ich potrebuje skúmať;
nikto sa nespýtal, či to nie je náhodou hudobník, ktorý chce ospievať nádheru prvého života po dlhej zime...
Namiesto pozitívnej reakcie hneď vynášame nad druhými súdy. On je pokrytecký, ona lakomá, tamten spomalený, hentá samoľúba, onen spupný... A ešte si to ospravedlňujeme – veď len konštatujem fakty. Ak ide o človeka, milované Božie dieťa, v ktorom má Boh svoje zaľúbenie; človeka, ktorý má srdce, emócie; do ktorého vnútra nevidím, nikdy nemôže ísť o konštatovanie a fakty.
„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Lebo súd na konci nás neminie. A to bude jediný spravodlivý súd, v ktorom je pre nás pripravená len jedna strana: pravá alebo ľavá. A z nej už nejestvuje cesta na druhú. Preto teraz počas pozemského života vynášajme súdy jedine sami nad sebou vo sviatosti zmierenia, keď vyznávame všetky hriechy.
V odvetví súdnictva platí, že pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o vine, človek sa považuje za nevinného, že trestný čin nespáchal. Odkiaľ berieme istotu, že spomínaný on je pokrytecký, ona lakomá, tamten spomalený, hentá samoľúba, onen spupný... keď my dokážeme hľadieť len na výzor človeka?
Vždy majme na pamäti, že v bratovi a sestre je sám Ježiš. Keby ste videli Ježiša zoči-voči, boli by ste schopní mu toto povedať? Lenže on je v každom jednom – aj v tom najodpudzujúcejšom, aj v tej z nášho pohľadu najlakomejšej; lenže je ukrytý pod zvráskavenou a ozbíjanou tvárou. Ale je tam. Je vnútri nášho brata a sestry.
Kým vyriekneme najbližšie súd nad niekým, pohliadnime na kríž a povedzme to najskôr Ukrižovanému. Lebo presne tento Ježiš je v každom našom blížnom.