Odumreté semiačko
Trošku substrátu, trošku vody, malinké semiačko, opäť trošku substrátu a vody, fólia. Teplé a svetelné miesto a už len čakať. Azda o pár dní či týždňov vykuknú prvé hlavičky, ktoré sa neskôr rozvinú do nádherných pestrofarebných kvetov. Dvadsiata druhá – pestovateľská – časť nás zavedie do „tmy pôdy nášho ja“.
Pandémia-nepandémia, príroda si sama určuje svoj čas. A tak sú záhradkárske práce v plnom prúde. Snežienky, narcisy, sedmokrásky, klinčeky, limonky... Na začiatku svojej cesty sú len nepatrnými semienkami, a to zahrabanými v zemi. Je to však nevyhnutné, aby sa raz ukázali v celej svojej kráse.
Zákonitosti sadeníc dobre poznali ľudia odpradávna, aj Ježišovi súčasníci, aj on sám. Práve na malom semienku postavil podobenstvo, aby nám vysvetlil, ako odumierať sebe a svetským veciam.
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). A sám dal návod ako na to. „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený“ (Jn 12, 23). Ježiš je tým „pšeničným zrnom“, ktoré odumrelo.
Zomrel na kríži. Zakúsil tmu smrti, tmu hrobu, ešte aj kameň privalili. A zdalo sa, že je po všetkom. No posledné slovo má život, nie smrť. Zrno odumrelo, vstalo a prinieslo veľkú úrodu. „Budete mi svedkami... až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).
Ak chceme priniesť úrodu, je nevyhnutné odumrieť; odumrieť našej pýche, egoizmu, túžbe po vyniknutí a sláve. Odumierajme sebe a vystavme sa lúčom Ducha Svätého. Nechajme jeho pracovať v nás. Dá nám vyklíčiť v pravý čas.