Si kvet
Vzácny (ako) šafran. Urastený (ako) tulipán. Pokorný (ako) zvonček. Skromná (ako) nezábudka. Nevinná (ako) ľalia. Nežná (ako) konvalinka. Len nebuď samoľúby a jedovatý (ako) narcis. Alebo – čo nás môžu naučiť kvety.
Minulé leto pribudol do záhradky exotický hosť. Mandevila. Okúzľujúca rastlina posiata množstvo sýtoružových kvetov. Prezimovala bez väčších problémov. Lenže na jar akosi nekvitla. Väčší črepník, hnojivo, primerané slnečné teplo – a stále nič. Ba viac – začala vysychať.
Neostávalo nič iné, len otrhať suché stonky i listy. A k tomu navŕtať zospodu kvetináča dierky na odtok prebytočnej vody. Prešli dva týždne a objavili sa prvé puky. Záhada? Skôr nápaditá inšpirácia.
Totiž takou vyschnutou mandevilou sme niekedy možno aj my. Máme veľký potenciál rozkvitnúť, skrášliť okolie, lenže máme malý, nepriepustný kvetináč, ktorým je prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Skúsme sa rozhliadnuť širšie okolo seba – či našu pomoc nepotrebuje miestny domov dôchodcov, útulok, sociálne zariadenia, farnosť. Aspoň malý púčik nádeje, radosti, úsmevu, pohladenia, vypočutia osobných často dojímavých príbehov.
S veľkosťou kvetináča súvisí aj jeho priepustnosť. Len čo mala voda kam odtiecť, mandevila sa vzchopila. Istý čas to možno funguje aj na báze samostatnosti. Ale skutočne iba dočasu. Potom sa náš život stane suchým. A my otrávenými narcismi.
Narcis je jedovatý, neodporúča sa kontakt s ním, iba ak v rukaviciach, a deti by sa mu mali vyhýbať úplne. Vylučuje tekutinu, ktorá vo váze spôsobí vädnutie iných kvetov. Ak budeme žiť pre seba, ostatní sa nás budú strániť. Nikto predsa nechce prísť do kontaktu s jedom. To, čo prijmeme, vypusťme, odovzdajme, posuňme ďalej. Naučme sa deliť. Potom zakvitne naše srdce, ruky, oči, pery. A budeme prínosom.