Pán času
S obľubou hovorievam: „Čas je nenávratná veličina, tak dobrú noc.“ Prirodzene, že sa neukladám zakaždým na spánok, ale doprajem si potrebnú pauzu (v závislosti od situácie, potrieb atď., samozrejme). Nemám čas, som „busy“, utekám, ponáhľam sa, nabudúce dáme kávu, čau; no nabudúce sa nekoná, lebo sa zopakuje presná tá istá situácia ako cez kopirák. Sme pánmi času – ale len v tom zmysle, ako s ním nakladáme, ako ho využívame, alebo naopak – strácame a mrháme ním. Pán času a večnosti je Boh. A hoci v nebi nepoužívajú hodinky, má o čase lepší (dokonalý) prehľad ako my. Meditujme so žalmistom:
„Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet,
ty, Bože, si od vekov až naveky.
Človeka vraciaš do prachu
a hovoríš: Vráťte sa synovia človeka!
Veď tisíc rokov je u teba
ako deň včerajší, čo sa pominul,
a ako jedna nočná stráž.
Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen;
sú ako bylina v rozpuku:
ráno kvitne a rastie,
večer vädne a usychá.
V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni
a naše roky plynú ako vzdych.
Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov
a ak sme pri sile, osemdesiat.
No zväčša sú len trápením a trýzňou,
ubiehajú rýchlo a my odlietame.
A tak nás nauč rátať naše dni,
aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90, 2 – 6. 9 – 10. 12).