Vráťme deťom plyšového macka
Často si povzdychneme ako ten čas letí...
Čas neletí... letia rakety... u našich susedov...
Už je to rok, čo sa svet detí, mladých i starších rozletel na tisíc kúskov. Kto ich dokáže ešte poskladať?
Už je to rok, čo v troskách ostali pochované obete i sny.
Stále mám pred očami z televíznych obrazoviek deti, ktorým sa skončila nádej s posledným plyšovým macíkom, ktorého si nestihli či nemohli vziať.
„Smutné výročie!“ Takto označil pápež František rok od „absurdnej a krutej vojny“ na Ukrajine.
„Počty mŕtvych, zranených, utečencov a vysídlených, hospodárske a sociálne školy hovoria samy za seba. Pokoj postavený na troskách nie je skutočné víťazstvo,“ povedal na konci generálnej audiencie na Popolcovú stredu 22. februára.
Okrem toho, že všetkých nepretržite vyzýva na modlitbu, pomoc, solidaritu a národných činiteľov na mierové rokovania, vyslovil aj otázku, s ktorou sa má každý konfrontovať: „Urobil som všetko, čo sa dalo, aby sa vojna zastavila?“
Máme totiž v rukách tú najsilnejšiu zbraň – ruženec.
Máme totiž v rukách tú najsilnejšiu zbraň – ruženec?
Iba jedno interpunkčné znamienko robí rozdiel...
Pôstne obdobie, do ktorého sme vstúpili, nás pozýva znovuobjaviť pôst, almužnu a modlitbu.
Týmito tromi nástrojmi môžeme opäť vrátiť deťom „plyšového macka“. Svet, v ktorom je všetko možné. Krajinu zázrakov.
Keď budete dnes ukladať svoje deti spať, spomeňte si na všetky nevinné deti, čo trpia.