Dosť miesta pre všetkých
Kto by nepoznal slávny príbeh lásky Jacka a Rose a nepotopiteľného zaoceánskeho parníka? Štrnásteho apríla pred 109 rokmi sa Titanic stal svedkom, že pýcha predchádza pád – deň nato podmorský hrob prikryl vyše 1500 obetí –, ale aj výpoveďou o hodnote lásky, vnútornej slobody a tiež o nespravodlivom triedení ľudí.
Zakaždým v nás vzkypí krv, keď v kajutách chudobných behajú potkany a bohatí sledujú svoje trezory; keď chlapov v kotolni uväznili a odsúdili na smrť; keď sa pasažieri z najnižšej vrstvy snažili dostať cez zatvorené brány a bohatí posielali slúžky pripraviť čaj; keď matka trpezlivo vysvetľuje svojim deťom, že do záchranných člnov musia najprv nastúpiť ženy a deti z prvej triedy; keď sa v ľadových vodách ukáže mŕtve telo matky so zamrznutým bábätkom v náručí, lebo spúšťali poloprázdne záchranné člny – zaťažené norkovými kožuchmi; keď sa z dvadsiatich člnov vrátili iba dva.
Kde som ja v tomto príbehu? Chcela by som povedať, že som kapitán, ktorý prosí pred cestou o požehnanie a nevystatuje sa svojimi schopnosťami, ktoré sú také smiešne oproti ľadovcu; chcela by som povedať, že som tá, ktorá ponúka svoje miesto zraniteľnejším bez ohľadu na to hlúpe delenie ľudí do tried; chcela by som povedať, že som tá, čo ponúka svoj kožuch na záchranu malého dieťaťa; chcela by som povedať, že som tá, čo si zachová chladnú hlavu a upokojuje ostatných; chcela by som povedať, že som kapitán záchranného člna, ktorý sa vrátil...
A potom si uvedomím realitu dnešného dňa a zisťujem, že posudzujem ľudí podľa výzoru, oblečenia, zamestnania; že sa nechcem podeliť o krajec chleba, ktorého mám nazvyš; že mi je zaťažko vhodiť čo i len mincu chudobným; že ľutujem vyprahnuté africké deti, no neprispejem k zmierneniu ich trápenia; že lámem palicu nad blížnymi a nejdem im v ústrety, aby som im pomohla...
V čom sa potom líšim od ľudí na Titanicu, pri ktorých mi vrie krv?
Hoci sa z luxusného parníka stal iba vrak, dráma na jeho palube sa odohráva každý deň v našich životoch. A či náš Titanic pôjde ku dnu, alebo sa šťastne doplaví do cieľa, o tom rozhodujeme len my sami. Urobme dosť miesta v našom člne pre všetkých, aj tých „z tretej triedy“, lebo Boh zvlášť miluje chudobných a núdznych. Pomôžme mu zachrániť ich.
V diaľke už vidieť nový horizont...