Už dlho sa snažíme naučiť nášho havkáča milý povel – daj labku. Presne podľa návodov a rád. Maškrtka v zovretej pästi. Vraj prirodzene chlpáč začne labkou hrabať, päsť sa otvorí, získa dobrotu. Len ten náš to nie a nie urobiť. Len sa pozerá. Nikdy nedvihne labku a nepoloží ju na zovretú päsť. Oňucháva. A tam sa to skončí. Keď mu chceme labku „nasilu“ dvihnúť, aby pochopil princíp, nedovolí to. Vždy si ju vytiahne. Zdráha sa. A tak nám dal ďalšiu lekciu. Jeho odkaz znie: Ja sa nedám ničím podplatiť.
Ani na maškrty, ktoré majú takú moc a silu, sa nedá nalákať. Takými maškrtami pre nás ľudí bývajú peniaze. Čo všetko sme ochotní kvôli nim (ne)urobiť? Peniaze sú dobré a užitočné, kým máme moc nad nimi my. Ak nás ovládnu ony, stávame sa otrokmi. Zachovajme si tvár, nech by bola ponuka akokoľvek lákavá.