Čo by ste povedali na röntgenové okuliare? Nemuseli by ste čakať v ďalšej čakárni, ušetril by sa čas čakania na výsledky, opäť by ste sa vyhli čakaniu k svojmu lekárovi a najmä by vás nezasiahli žiadne lúče. (Iba tie slnečné) Poviete – nemožné.
S týmto nápadom prišiel na hodinu literatúry jeden môj bývalý žiak. Dovtedy pasívny, bez väčšieho záujmu. Túto úlohu neofrflal.
Pri ukážke z Cesty na Mesiac od Jula Verna som dávala deckám úlohu – vymyslieť niečo, čo teraz ešte nejestvuje, ale v budúcnosti by (po)mohlo. Ani sám autor netušil, že približne o sto rokov sa jeho literárny výlet na Mesiac stane skutočným letom. Posádka Apolla 11 v roku 1969 nechala odtlačky na mesačnom povrchu.
V istom zamyslení som čítala, že práca učiteľa – ale ja si myslím, že to platí univerzálnejšie – je odsúdená nevidieť a neužiť plody svojej práce. Historický let sledovalo odhadom 600 miliónov divákov a na Verneovu science-fiction si nikto nespomenul, no posádka možno išla po stopách jeho vedeckej fantázie – alebo – fantastickej vedy.
Stačí zasiať malé semiačko. A proti nádeji v nádeji uveriť, že vzíde. Nečakaj, milý priateľu, že ochutnáš jeho ovocie. Sotva uvidíš úspech. Sotva ťa budú oslavovať. Ty tiež v tomto čase okusuješ plody predchádzajúcich generácií. Ži a sej, aby žali druhí.
Si semienkom budúcich čias.