PODZAMNOU.SK

Ovoňať nebo na zemi

Čuch je asi najpodceňovanejší zo zmyslov, a pritom má toľko výhod: prináša potešenie (zalovte v čuchovej pamäti ako keď ste po príchode zo školy domov, už pri vchodových dverách zacítili vôňu maminých kysnutých koláčov); nenápadne avizuje o prítomnosti človeka (či už ide o príjemný parfum; alebo pozornosť budiaci fajčiarsky puch); upozorňuje nás alebo niekedy doslova zachraňuje majetok i život (keď zacítime zápach plynu, predídeme katastrofe).

Viera je z počutia

„Kto má uši (na počúvanie), nech počúva“ – výzva, ktorá sa opakuje v synoptických evanjeliách: u Matúša trikrát, rovnako u Marka trikrát a u Lukáša dvakrát. Spolu je to osem – čo v biblickej číselnej symbolike značí plnosť plnosti alebo aj nový začiatok, nový život. Dokonca v samotnej výzve sa trikrát vyskytuje slovo, ktoré odkazuje na sluch: uši, počúvanie, počúva. Prečo to Ježiš vlastne toľkokrát opakuje? Nestačilo povedať – počúvajte? Veď všetkým je nám jasné, že uši nemáme len nato, aby nám v aktuálnej situácii držali rúška na tvári.

Buďme kristocentrickí, nie egocentrickí

Oči – prvý i posledný zmysel, mohli by sme povedať. Ráno sa zobúdzame a začíname deň otvorením očí a večer zase končíme ich privretím. Dôležitý orgán, ktorým vnímame a prijímame vizuálne podnety. Pri spätnom pohľade či rekapitulácii dňa by nám hádam ani celá noc nestačila na to defilé obrázkov, čo sme počas uplynulých hodín – chtiac-nechtiac alebo celkom plánovane – zahliadli. Všetky oči na mňa – to je protipól. Ak chceme upútať pozornosť na seba (možno účesom, odevom, činom). Aj Ježišovi záležalo na tom, aby ľudia videli.