Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam nad tým, kam kráčam ja. Na túto tému z času na čas žiaci v školách píšu úvahu. Nie je na škodu zamyslieť sa nad tým aj v zrelšom veku.
Včera som čítala „sťažnosť mladého človeka“ na celý svet a všetkých ľudí. Svoje svedomie umlčal slovami: čo ja sám zmôžem. Takto jednoducho si ospravedlnil svoje konanie, teda nekonanie.
Lenže svedomie sa ozvalo znova. Odvážil sa napísať list starému mudrcovi o svojich „problémoch“. Prekvapivo na druhý deň ho v schránke čakala odpoveď.
Keby si nota povedala, že je nanič, nevznikla by symfónia.
Keby si kvapka povedala, že je nanič, nebol by oceán.
Keby si slovo povedalo, že je nanič, nebola by kniha.
Keby si zrno povedalo, že je nanič, nebolo by obilie a chlieb.
Keby si tehla povedala, že je nanič, nebola by stena a dom.
Nezmôžeme všetko. Ale zmôžeme veľa.
Kam kráčaš ty, človeče?
Za Pravdou? Za krásou? Za Láskou? Za dobrom?
Čo ťa ženie a kam?
Ak sa ti zdá, že ľudstvo ide opačne, prihovor sa mu.
Ak sa ti zdá, že ľudstvu na ničom nezáleží, sprav prvý krok.
Ak sa ti zdá, že ľudstvo plače, podaj mu vreckovku.
Ak sa ti zdá, že sa ľudstvo vysmieva, povedz mu o radosti v Duchu.
Ak sa ti zdá, že ľudstvo je hriešne, pozri sa do zrkadla.
A potom na kríž.
Skrze jedného prišla spása. Ani ja, ani ty to nie sme. Nemusíš robiť všetko. Urob všetko, čo vládzeš.
